Recenzia: Studená vojna alebo studená láska?

Studenú vojnu som mal vo svojom pomyselnom hľadáčiku veľmi dlho a aj keď som ju evidoval, prepásol som ju v miestnych artových kinách aspoň trikrát. Keď som si však nedávno prezeral program brnenského Kina Art, do očí mi udrel názov tohto filmu. Miesto konania v letnom kine na záhrade vily Löw-Beer v mojej hlave vyvolal jedinú myšlienku. Tak tentoraz si to už nemôžem nechať ujsť. Aká studená je však Studená vojna a čo divákovi prináša?

Studená vojna je predovšetkým film, ktorý je naprieč celou stopážou pretkaný nádhernou piesňou, sprevádzajúcou príbeh osudovej lásky speváčky Zuly a skladateľa Wiktora. Tí sa na pozadí budovania povojnového stalinizmu, ale aj modernej západnej Európy, snažia spojiť svoje cesty a dočkať sa spoločného života.

Film oscarového poľského režiséra Pawla Pawlikowského vyniká medzi ostatnými jedinečnou formou a režisérovým rukopisom. Na ten sa kladie taký dôraz, až si človek môže povedať, že sa film snaží byť nasilu artový. Prečo však špekulovať? Ach ten vizuál! Ten je jednoducho úchvatný.

Pawlikowski, podobne ako aj pri svojom predošlom oscarovom filme Ida, využíva formát 4:3 a čierno-bielu kameru, čím veľmi silno pripomína francúzsku novú vlnu (La Nouvelle Vague). Vizuál sa však odlišuje vysokým kontrastom, ktorý šedé odtiene pretvára na úchvatnú súhru čiernej a bielej, čím pojem čierno-biely film naberá úplne nový význam. Režisér vo filme taktiež veľmi šikovne využíva prvok, ktorý v básňach označujeme ako veršový presah. Tento "scénový presah" necháva diváka s otázkou na jazyku, na ktorú však odpovie hneď v nasledujúcej scéne, a tým vyvoláva krátke momenty napätia.

Forma je forma, no Studená vojna je predovšetkým o láske. Ako inak by sa dal nazvať príbeh dvojice hlavných postáv, ak nie úprimnou a čistou láskou? Okúzľujúca poľská herečka Joanna Kulig sa svojej role zhostila bravúrne. Hudobná zložka je pastvou pre uši a pohľad na Joannu, počas jej speváckych vystúpení, je zase pastvou pre oči. Sprievodná ľudová pieseň Dwa Serduszka, ktorá vo filme zaznieva aj v jazzovom štýle, sa nedá nemilovať.

Napriek svojej sile je však zobrazenie lásky medzi Zulou a Wiktorom veľmi kostrbaté. V jednom momente ich city prežívate spolu s nimi, no v ďalšom akoby sa vytratili. Či už je to častými časovými skokmi alebo scenáristickým nedostatkom, nie je jednoznačné. Ich lásku však divák cíti aj vďaka tomu, že na seba milenci napriek mnohým odlúčeniam nedokážu zabudnúť. Chýba tomu však vášeň. Keď sa Zule konečne podarí dostať cez Železnú oponu a prisťahovať k Wiktorovi do Paríža, nastane strih, po ktorom sa z milencov stáva stereotyp vyčerpaného páru po dvadsiatich rokoch spoločného života. Chladný a rozpadajúci sa. Zo Zuly, ktorá rozhodne nie je jednoduchou ženou (miestami ju milujete a miestami zas nenávidíte), sa stáva nesebavedomou žiarlivkou. Čo by bolo samozrejme prirodzené, keby bol divákovi poskytnutý dôvod. Prečo sa jej správanie tak výrazne mení? Cnie sa jej za domovinou? Omrzel ju Wiktor, z ktorého sa stal pohodlný nudný muž? Nedokáže sa prispôsobiť štýlu života parížskeho umelca? Lebo je proste taká? To divákovi, ktorý chce odpoveď, nestačí.

Vytrácajúca sa vášeň, ktorá v ich vzťahu má byť, no je neviditeľná, však samozrejme netvorí žiadnu výraznú dieru v inak úžasnom, nádhernom, ale aj tragickom príbehu dvoch zamilovaných ľudí, ktorým v spoločnom šťastí bráni okrem iného najmä politická situácia. A či ho nakoniec nášli? Ťažko povedať. Záverečná veta vás však prinúti aspoň na malý moment popremýšľať nad silou nekonečnej lásky.